Šarafín M. (1943), predstaviteľ architektonickej školy vidieka

Motto:

Vidiek je v prvom rade emóciou, smutnou v spomienkach na jeho zaostalosť, živou pre budúcnosť Slovenska, vidiek je čitateľným v sídelnej forme dediny.

Kultúrno-historický odkaz vidieka je inšpiráciou našej doby, v ktorej si ľudia hľadajú podmienky pre naplnenie hodnôt šťastného života, vidiek je pozvánkou.

Pokúsim sa nájsť kľúčové slová tohto pojmu, spojiť teóriu s praxou. Vidiek chápem ako duchovné miesto ľudského domova, zdôrazňujem jeho architektonickú identifikáciu.

  • vidiek má budúcnosť

O tom mnohí pochybujú, neúprosný rast mestských aglomerácií pohlcuje stále väčší počet dedín, poľnohospodárstvo zamestnáva málo ľudí, dostupnosť služieb sa zhoršuje. Vidiek zápasí o svoju budúcnosť.

Otvorím bránu do sveta vidieka tak, ako ho poznajú generácie minulých storočí, oslovím novú generáciu, ktorá rozhodne o tom, či dedina ostane dedinou. Vidiek je pre mnohých nostalgiou, no stále viac je tých, ktorí veria čaru jeho života. Stal sa témou našej doby, zanikne alebo ožije, hľadá si miesto v globalizácii nášho sveta, Slovensko má v tom svoje špecifické miesto.

Naša civilizácia zaznamenáva chorobu ľudského odcudzovania sa. Tak, ako sa zväčšujú mestá a trhová dynamika života, tak sa stupňuje chlad ľudských vzťahov. V tejto situácii vidiek oslovil Európsku úniu nevyužitým dedičstvom tých hodnôt, ktoré hľadáme, a to je viac pokoja a humánnosti. Vidiek ponúka alternatívu domova, bývanie v prírode a v objatí ľudských citov. Odkaz vidieka pre dnešnú generáciu je aktuálny a inšpiratívny.

Tlak zo strany mesta na vidiek rastie, neviditeľné hranice vidieka sa zmenšujú, vidiek sa modernizuje. Poľnohospodárstvo opúšťa záhrady, domáce chovy odchádzajú s najstaršou generáciou do zabudnutia. Nie všade a rovnakou mierou. Dedina preberá životný štýl mesta, preberá a osvojuje si aj jeho architektúru.

Slovensko zaznamenalo stratu tradičného obrazu dediny. Dôvody boli ideologické, a to vyrovnanie rozdielov v kvalite života medzi mestom a dedinou. Do dediny vstúpili veľké domy a obdiv ľahšieho života, dedinské domy nahradzovali mestské, všetko staré sa podriaďuje nárokom jednotlivca, výsledkom je rozmanitosť, ktorá sa mení na chaos. Dokazuje to pohľad na ulicu, uzatváranie sa jednotlivcov za vysoké ploty súkromia. Vidiek stojí na križovatke svojho vývoja, architektúra je toho zrkadlom.

Európsku úniu spája idea obnovy ducha dediny a navrátenia jej stratených vlastností. Má sa znovu stať miestom humánneho a formou svojrázneho prostredia, a to v spektre odkazu tradícií. Vidiek je motiváciou oživenia hodnôt ako je spolunažívanie a družnosť. Obnova dediny je menovateľom zmien s týmto pátosom. Hnutie tohto zamerania v Európskej únii žije, Slovensko je jeho súčasťou.

Aktuálnou je diskusia o architektúre vidieka, o jej stavebných vlastnostiach, malebnosti a svojráznosti. Architektúra na ceste za modernosťou výraz domov internacionalizuje, a to v duchu globalizácie. Vplyvom tohto trendu dediny strácajú svoju vidiecku identifikáciu, svoju príslušnosť a emóciu prostredia. Hľadáme argumenty a slová, ktoré to zmenia.

  • výstavba na vidieku

Staviteľstvo má na vidieku osobité miesto. Na rozdiel od mesta tu hrá veľkú rolu jednotlivec, stavebník, objednávateľ stavby svojho domova. Na tom, ako vyzerá dedina, sa veľkou mierou podieľa subjekt staviteľských činností. Dôležitou je logika jeho myslenia, osveta vidieka má v tom nezastupiteľné miesto. Obyvateľ vidieka je jeho architektom, vyberá si dom, stavia si plot, vytvára vzájomný vzťah domov, vidí pri tom len sám seba alebo začlenenie sa do celku dediny. Rodinný dom na slovenskom vidieku sa často uzatvára do seba, „necíti“ spolupatričnosť s ostatnými, majiteľ domu prestal akceptovať logiku „spoločného“ domova.

Na vidieku vládne dodnes stavebná svojpomoc založená na osvojovaní si zdedených skúseností a zručností vo využívaní domácich stavebných materiálov. Tak v minulosti vznikli stavby ľudovej architektúry, vyznačujú sa účelnosťou, vyvolávajú pocit útulnosti a úprimnosti. Ostali vzorom spojenia účelnosti a krásy. Tento vzorec vidieckeho staviteľstva stratil platnosť, vytlačil ho nový ideál výstavby, tým je profesionalizácia projektovania a výstavby nových rodinných domov. Budúci obyvateľ sa stal objednávateľom svojho domu u architekta, evidentnou je jeho subjektívna pozícia, bezradnosť alebo vypočítavosť, stále častejšie je to túžba mať dom unikát.

Do stredu pozornosti sa dostala otázka kedy je rodinný dom len stavbou a kedy architektonickým dielom. Odpoveď hľadáme rozumom a citom. Nová generácia stavebníkov hľadá architektúru v exkluzívnosti, stále väčšou mierou vo vzhľade domu, rastie váha jeho atraktívnosti, očakáva sa, že bude zvýrazňovať osobnosť jeho majiteľa, akoby bol reklamou jeho spoločenského postavenia a bohatstva. Stavba je kópiou účelnosti, architektúra zdrojom pocitov. Umením architekta je schopnosť vštepiť účelnosti formu pôsobivosti, kameň premeniť na báseň, obohatiť nás zážitkom. Áno, architektonické dielo má byť pôsobivé, pritom nevtieravé, žiadna agresivita.

Stavbou je aj dom, ktorý je zameraný len sám na seba, nezodpovedá zaujatiu podieľať sa na vytváraní kontextu s ostatnými a je cudzorodý. Má ambíciu byť architektonickým dielom, dokonca je unikátom, nepatrí však do dediny, je cudzincom.

Dom ako architektonické dielo má svoju odbornú genézu. Spoznanie jeho vlastností nie je len priame, ale aj sprostredkované. Určuje ich doba, odovzdáva im znaky obdivu, stávajú sa znakmi modernosti. Domy s ornamentami na fasáde nahradili domy s čistými stenami, veľkými oknami, plochou strechou. Modernosť 20. storočia odmietla historické odkazy, tzv. funkcionalizmus priniesol novú tvár architektonického diela, oslobodil domy od regionálnych vzorov a znakov príslušnosti. Modernosť doby si podriadila aj vidiek, dôkazom sú ploché strechy rodinných domov, ich agresivita voči tradičným domom je charakteristickým rysom našej dediny.

Oprávnenými sú hlasy verejnosti v krajinách Európy, žiadajú viac humánnosti od architektúry, na jej vzniku sa má podieľať aj názor obyvateľa mesta či dediny. Architektúra sa stala chladnou, odcudzila sa človeku, v mnohých prípadoch nevyvoláva pozitívne dojmy, ľudia sa s ňou nestotožňujú. Aj na vidieku sa otvára diskusia o tom, čím sa majú vyznačovať domy vidieka, ktorý sa vracia k tradičnej architektúre s mottom „stavajme tradičné domy po novom!“.

            Záverom:

Budúcnosť vidieka je ukrytá v jeho schopnosti adaptovať sa na nové sociálno-ekonomické podmienky, byť humánnym miestom života, tu sú si ľudia bližší než v meste. Vidiek sme v minulosti stotožnili s poľnohospodárstvom, vzťah bývania k pôde bol koreňom jeho života. Dnes sa dedina učí novým spôsobom.

  • obrázky: skice autora/architektúra – dedina ako malebný obraz v krajine, dôvod k obdivu
  • poznámka: seriál článkov bude pokračovať, diskusia je vítaná.
  • redakčná spolupráca: Mgr. Lucia Tvrdoňová, Ateliér Domova, spol. s r. o. Bratislava