Šarafín M. – predstaviteľ architektonickej školy vidieka

Motto:

Ako budeš vyzerať, Slovensko? Otázka nie je len politická, ale aj obrazotvorná. Bude to krajina s mestami a vidiekom. Dedina bude predstavovať kultúru založenú na tradíciách, modernú s vnímaním premien tejto doby. Pred architektúrou je úloha „strážiť“ vlastný výraz dediny, neobdivovať módnosť, ale prijať na milosť to, čo je tradičné. Tradičné nebude hanbou, ale pochvalou, bude médiom a inšpiráciou pre architektov, ale aj výzvou pre objednávku nových domov.

Dedina ostane dedinou.

  • kultúra vidieka

Známym je názor, že kultúra vidieka zanikne, pohltí ju nemilosrdná nadradenosť mesta. Mestský životný štýl vytlačí tradičné zvyky či obrady, domáci folklór nahradí svetová móda, novoty vyradia odkazy. Domy už nehľadajú inšpirácie svojho prejavu doma, ale vonku, stávajú sa cudzorodé, akoby z iného sveta, nevyvolávajú pocit domácej príslušnosti.

Dnes už má aj obyvateľ vidieka voľný čas, opustil domáce poľnohospodárstvo, ktoré ho zamestnávalo celé leto od rána do večera, dnes už vyhľadáva aktivity moderného života. Hľadá si podmienky a ponuky na to, ako si dobiť energiu pre dosiahnutie vyšších výkonov, ako byť silný, zdravý, úspešný, ale aj psychicky odolný, odbúrať stres každodenného života. Dedina už nie je len miestom ubytovania, ale aj miestom fyzického a psychického zotavenia, dedina vytvára na to podmienky, organizuje voľnočasové aktivity, rozširuje repertoár naplnenia kultúrno-umeleckých záujmov. Kultúra vidieka, ktorú poznáme ako tradičnú ľudovú kultúru, je stále živá. Sú to zvyky a obrady, piesne, hudba, tanec, divadlo, remeslá, staviteľstvo. Zručnosti a talent ľudí vidieka sa stanú predmetom kreatívneho „priemyslu“, budú sa predávať do sveta.

Naša dedina má svoj kultúrny dom, ktorý nám závidí okolitý svet. Predstavuje architektonickú dominantu dediny, a to svojím sálovým priestorom. Dnes hľadáme jeho univerzálnejšie a efektívnejšie využitie. Do jeho funkčného spektra patria miestne a regionálne amfiteátre s ponukami letných programov. Vidiek sa v nich rád stretáva a zabáva.

Regionálne centrá ľudovej kultúry sú miestom folklórnych slávností, ich hlavným objektom je amfiteáter. Stojí pred modernizáciou, nie je efektívne využitý, nespĺňa požadované prevádzkové a hygienické štandardy. Napríklad amfiteátre v Terchovej či v Heľpe nie sú prevádzkovateľné v nepriaznivom počasí. Nároky na úroveň kultúrnych podujatí stúpajú, prezentácie majú byť variabilnejšie, účasť divákov flexibilnejšia. Regionálne centrá získajú významnejšie a plnohodnotnejšie poslanie s prívlastkom kreatívne. Architektúru čaká objednávka dať amfiteátrom a ich areálom tvár novej doby, byť nielen oslavným symbolom ľudovej kultúry, ale aj znamením moderného veku. Kreatívne centrá „objavia“ nový spôsob umeleckých prezentácií, ponúknu viac príležitostí, stanú sa liahňou nových talentov vidieka.

Kultúru vidieka dnes predstavuje neprofesionálne umenie pestované zo záľuby. Nemá len organizovaný pôvod, ale aj spontánny, reprezentuje životný štýl vidieka, úprimnosť a pohostinnosť, úctu k predkom, pokoru voči prírode. Vidiek zdedil kultúru ľudskej komunikácie a duchovnosť náboženskej viery. Kultúra je veľkým bohatstvom vidieka.

  • verejný priestor na vidieku

Slovenský vidiek dnes objavuje kultúrny význam a poslanie verejného priestoru v podmienkach dediny. Dôležitým je vzťah dedinských domov k verejným priestorom, ich „spájanie“ s ulicou. Verejné priestory reprezentujú celkový obraz dediny. Starostlivosť o ne je vizitkou každej obce, dnes sú zapísané do povedomia dediny ako „územia nikoho“.

Významné verejné poslanie v podhorských oblastiach Slovenska má potok. V minulosti mal nielen funkčné, ale aj spoločenské poslanie, bol tepnou spolunažívania, bol sprístupnený, zelený, čistý. Dnes je v zastavanom území vyregulovaný, vybetónovaný, nevzhľadný, neprístupný, znečistený. Reguláciu potokov vyvolala racionalita ochrany proti povodniam. Dnes voda rýchlo opúšťa dedinu, potok prestal byť emóciou dediny, považuje sa za jej hrozbu. Svet v podmienkach klimatických zmien vodu chápe ako prírodné bohatstvo vidieka, potoky obnovuje, vracia im pôvodné vlastnosti. Potok, ktorý určil formu našej dediny, očakáva svoje znovuzrodenie, hľadá si spôsob ako sa vrátiť k človeku. Potok má dominovať verejnému priestoru, a to ako zelený a čistý, spomalený a pred potopami spútaný poldrami pred zastavaným územím dediny. Potokom venujme mimoriadnu pozornosť, aj keď sú v „rukách“ Správy vodných tokov a ich povodí, potok je neoddeliteľnou súčasťou dediny.

Verejný priestor je určený rozmermi svojej plochy (kataster územia) a jeho priestorovým vnímaním (obrazom dediny). Nestačí upraviť plochu, nevyhnutným je venovať pozornosť tomu, čo túto plochu vizuálne, ale aj funkčne sprevádza, ovplyvňuje, predurčuje. Úprava verejného priestoru je dôvodom na diskusiu s majiteľmi dotknutých domov, oznámiť im podiel zodpovednosti za dosiahnutie očakávaného výsledku, tým je vytvorenie spolupôsobiaceho celku. Predmetom kritiky sú predné ploty smerujúce do verejných priestorov, sú zlým kultúrnym prejavom nášho vidieka.

Nedopovedanou otázkou ostáva dôvera vo funkčnosť verejného priestoru; sedieť pred domom, stretnúť sa na ulici, prekročiť múry súkromia, nájsť si cestu k sebe, objaviť význam verejného priestoru. Nová generácia dediny to dokáže. Detské ihriská sú toho dôkazom, lavička v parku už nie je na dedine výnimkou.

Nosným motívom úprav verejných priestorov je vízia „zelenej dediny“, projekt krajinného architekta. Súčasťou kultúrnosti vízie je osobná starostlivosť obyvateľa o verejné priestory. Svet dáva najvyššiu známku za kvetiny na verejnom priestore, kvetina je znakom citlivých a dobrých ľudí, symbol priateľstva a pokoja. Veľkú pozornosť si zasluhujú verejné priestory v „objatí“ sakrálnych stavieb, kostol utvára duchovnú atmosféru našej dediny.

Do pozornosti verejných priestorov na dedine patrí diskusia o politických pamätníkoch na významných miestach obce. Mnohé boli umiestnené tam, kde sú v konflikte s inými funkciami života dediny, nezaraďujú sa do rovnocenného radu prezentácie významných dokladov histórie obce. Každý pamätník má svoj historický význam, dôležitým je jeho miesto. Inšpiratívnym je zriadiť vo verejnom priestore galériu významných udalostí a osobností obce.

Projekty úprav verejných priestorov podporované z eurofondov sa riadili metodickými príručkami, ich poslaním bolo posilnenie „miestneho“ ducha, a to prostredníctvom novej a zmysluplnej náplne priestorov. Nebol zdôraznený rozdiel medzi mestom a vidiekom, veľké dediny prostredníctvom nových úprav prijali mestské vzory námestí. Pochváľme tie, ktoré sprítomnili kultúrne a historické odkazy obce vo verejnom priestore.

Príprava projektov je dlhodobý proces, na prvom mieste je ich komplexné chápanie, do úprav verejných priestorov vstupuje dopravná a technická infraštruktúra. Očakávanými sú prekládky vzdušných sietí do zeme, sú podmienkou úprav verejných priestorov.

Každá dedina musí s pomocou architekta verejné priestory v obci „objaviť“, nájsť im funkčné využitie, otvoriť o nich diskusiu, vyvolať pre ich úpravy zanietenie, motivovať vzťah k nim. Cieľom je pochopiť, že patria do rozmeru domova.

Varianty návrhu priedomia novej ulice v Gbeloch / M.Š 2oo8/

  • námestie na vidieku

Dedina si začala vytvárať názor na využitie verejného priestoru, vytvára si spoločné miesto ako nový identifikačný znak obce. Našla jeho pomenovanie, vo väčšej obci je to námestie, v malej je to námestíčko.

Dedina má svoje spoločenské ťažisko pred kostolom. Nové miesta s pomenovaním „na námestí“ pribúdali spolu s výstavbou nových verejných budov. Poznáme dediny, ktoré zdedili založené námestia, boli to mestečká na Spiši (koniec 13. stor.). Námestia vznikali aj ako súčasť nových centier strediskových obcí, tu sa sústreďovala výstavba občianskej vybavenosti, obchodná sieť, kultúrne domy, pošty, a pod. (od polovice 19. stor.). Význam námestia aj dnes na dedine ožíva. Architektúra obnovuje zabudnuté miesta alebo hľadá nové. Úlohou je prostredníctvom urbanistickej štúdie nájsť pre nové námestie „to pravé“ miesto, má mať funkčné zdôvodnenie a historickú logiku. Podstatným je stotožnenie sa obyvateľov s týmto miestom, verejné diskusie majú potvrdiť opodstatnenie jeho vzniku a umiestnenia. Mnohé námestíčka ešte čakajú na svoje objavenie, majú vrátiť miesto „pod lipou“ každej dedinke.

Námestie na dedine má byť funkčne univerzálnou plochou pre „všetky príležitosti“. V kontakte s námestím nemá chýbať zeleň, vítaná je voda, vhodným je tu umiestniť informačno-propagačné prostriedky. Na námestí očakávame „niečo“, čo identifikuje obec a vyvolá pocit úprimnosti, tak ako to zodpovedá povahe dediny. Výsledok sa nemeria veľkosťou vydláždených plôch, tie v mnohých realizovaných príkladoch pôsobia negatívne, násilne. Námestie nemá byť pompézne a namyslené, má byť viac o zeleni ako o betóne, dôležitý je nápad a predstava. Má to byť „niečo“ jednoduché a účelné, funkčné, ale pri tom pôsobivé, zvláštne a prekvapivé.

Využijem čitateľnosť príkladov. V požitavskej obci Maňa je tradíciou využiť hlavnú cestu ako trasu sprievodu regionálnych slávností, námestie je tu umiestnené „na ceste“, pred kultúrnym domom, orientované na park. Námestie je „pozvánkou do sprievodu“ (M. Š. 2008). Aj v Trenčianskom Jastrabom ožila túžba mať námestie. Návrhom je univerzálna plocha pred kultúrnym domom, vstup so schodišťom, upraveným ako prestrešené pódium, doplnený stánkami, ktorých konštrukcia symbolizuje prírodný motív s hniezdom jastraba (M. Š. 2014). V Dvoroch nad Žitavou sa nosným motívom námestia stala symbolika „stebiel“ v pohybe vetra ako posolstvo poľnohospodárstva (M. Š. 2016). V Štrbe je na námestíčku „kameň“, z ktorého vyteká voda na dve svetové strany (M. Š. 2005). V parku obce Trávnica je symbolom námestia kvetinový kruh „súdržnosti“, obruč priateľstva (M. Š. 2007). V Heľpe si ako prví (v r. 1992) vybudovali nové námestíčko v historickom jadre obce, predstavuje bod zomknutosti obce a miesta nástupu hostí do amfiteátra (M. Š. 1992).

Námestia vstúpili najmä do väčších dedín a mestečiek, sú posolstvom nového životného štýlu obyvateľov vidieka, otvárajú brány súkromia. Sú témou diskusií o tom, či sú živé a lákavé, majú byť magické a  vidiecke.

  • záverom/ukončenie seriálu     

Tému vidieka považujem za veľmi aktuálnu, moje slová sú jeho osvetou, mojím cieľom bolo prispieť k formovaniu vedomia, postojov a konania ľudí vidieka. Pohľad na vidiek som otvoril v širokých súvislostiach dnešného sveta.

Dôležitým je, aby bol vidiek vnímaný aj prostredníctvom architektúry, zdôrazňujem preto zodpovednosť jednotlivca za to, ako si vybrať dom na vidieku, píšem o tom, čím sa má vyznačovať bývanie v tomto prostredí.

Predstavil som architektúru v jej zmysluplnosti a humánnosti, v tom, čo stratila, keď prestala dbať o príslušnosť, odmietla kultúrno-historické odkazy vidieka. Má byť nielen poslom pokroku, ale aj interpretáciou tradícií, má predstaviť vidiek v jeho svojráznosti. Vidiek, tak ako vyzerá, nie je len výsledkom projektov, reprezentuje najmä objednávku stavebníkov, ich predstavy podľahli móde mesta. Mojím cieľom bolo otvoriť oči všetkým, ktorí bývajú a budú bývať na vidieku, pripomenúť im zodpovednosť za to, ako ich dedina vyzerá.

Dôsledky globalizácie a vulgárnej liberalizácie v uplatňovaní cudzorodej architektúry sú alarmujúce, dediny sa utápajú v bezradnosti ohľadom toho, čo je pekné, čo je správne. Nemám jednoduchú odpoveď, podávam len návod na to ako si nájsť názor.

„Nestavaj malebne“ (A. Loos, Regeln für den der in den Bergen baut, 1913), heslo, ktoré dodnes vedie profesionálnu tvorbu architektov, varuje ich pred formalizmom používania historických vzorov, výsledkom je internacionálna forma architektúry. Napriek tomu architekt Dušan Jurkovič prejavil záujem o tradície s ornamentmi a postavil sa do čela modernej slovenskej architektúry (prvá polovica 20. stor.), nastolil regionálne reflexie v architektúre a potvrdil, že tradície môžu byť inšpiratívne. Oživil emóciu malebnosti. Na scénu obnovy dediny opäť vstupuje vkus regionalizmu a tradicionalizmu, prvý je reakciou na internacionálny štýl architektúry, druhý zdôrazňuje pridržiavanie sa tradícií; ide o formu a o obsah. Tieto hnutia vyslovujú názor na architektúru v podmienkach vidieka, podporujú jeho kultúru. Modernosť architektúry hľadajme v jej schopnosti zaujať stanovisko k pokroku našej doby, nie v módnosti výrazových prostriedkov. Tradície považujem za inšpiratívne, sú prameňom múdrej logiky, oporou architektonickej tvorby na vidieku. Dom na vidieku sa má vyznačovať tradičnou architektúrou, niesť znaky vidieckej príslušnosti, má byť moderný. Vidiecka príslušnosť (vernakular) neznamená napodobovanie či preberanie ornamentov na fasádu domov.

Vidiek Slovenska stojí pred záchranou malebných dediniek, ktoré majú charakter pamiatkarskej ochrany. Ich malebnosť prekračuje význam lokality, reprezentuje región. Tieto dedinky predstavujú nielen pamiatkové rezervácie, ako napr. Čičmany či Sebechleby, ale aj vidiecke pamiatkové zóny, napr. Babiná či Vajnory a Rusovce. Malebné dedinky sú pamätihodnosťami, ich obnova je „vynútená“ verejným záujmom. Zachovanie malebnej dedinky Slovenska je mimoriadne významnou úlohou architektúry.

Slovensko je vidieckou krajinou, jej významnou súčasťou sú lazy a kopanice, sú neoddeliteľnou súčasťou krajiny, zasluhujú si mimoriadnu pozornosť. To nie sú dediny, ale  kopce, les, lúky, ticho a domček. Nie je to len romantika, je to tvrdý život na samote. Lazy sú miesto, kde sa dá žiť, sadiť, zbierať úradu, chovať zvieratá, učiť sa ako žije príroda, pracovať s drevom… Vidiek Slovenska má aj túto podobu.

Architektúra prichádza tam, kde sa stavajú nové domy a modernizujú staré. Sú však dediny, v ktorých sa ľudia o architektúru nezaujímajú, myslia len na to ako prežijú. Bývať v peknej dedine nie je vecou peňazí, je to bývanie v kvetinách; všade veľa kvetín. Architektúra má miesto všade tam, kde obyvateľom leží na srdci prostredie v ktorom žijú. Dedina je pamätihodnosťou, nemôže zaniknúť, má vlastnú pamäť, vonia prírodou, dýcha krajinou.

Vidiek sa rozdelí na urbanizovaný a ruralizovaný, bude regionálne identifikovateľný, ochráni si svoju kultúru. Spolunažívanie ostane vzorcom chovania obyvateľov dediny.

Architektúra reflektuje stav a zmeny vidieka. Na tom ako dnes vyzerá dedina čítame jej bezradnosť; zabúda na svoje tradície, podriaďuje sa svojvôli jednotlivca, vzdáva sa obrazu neovládanej rozmanitosti. Architektúre nevenujeme dostatočnú pozornosť.

Dedinský (vidiecky) dom nie je nostalgiou, je výzvou (návodom) iného bývania ako v meste, duchom a príslušnosťou. Architektúra ostala dlžná svojmu poslaniu, nevytvára prostredie, venuje pozornosť len domom – unikátom, stráca vlastnosť byť tradičnou.

Obrázky:   archív autora, architektonické štúdie zamerané na scenár obnovy dediny, reprezentujú architektonické hodnoty prostredia vidieka.

      • dediny Horehronia, domy na vidieku
      • dediny Liptova, regulácia dostavby domov
      • priedomie dediny, úpravy

Vysvetlivky: (M. Š. rok) – Michal Šarafín, autor štúdie alebo realizačného projektu, rok spracovania.

Poznámka: diskusia je vítaná, ďalšie články napíšem ako reakciu na Vaše otázky a námety.

Redakčná spolupráca: Mgr. Lucia Tvrdoňová, Ateliér Domova, spol. s r. o., Bratislava