Zloženie pôd sa vyznačuje veľkou rôznorodosťou. Pevná fáza pôdy sa tvorí dlhodobým pôsobením pôdotvorných činiteľov. Zvetrávanie hornín a minerálov v pôdotvornom procese nastáva pôsobením klimatických podmienok a pôdneho edafónu.  Organické zlúčeniny, ktoré sa dostávajú do pôdy po odumretí rastlín a živočíchov sa pretvárajú na anorganické činnosťou pôdnych mikroorganizmov procesom nazývaným mineralizácia.

Poľnohospodárske plodiny pre rast, vývin a produkciu potrebuje najmä desať biogénnych prvkov, ktoré sú nevyhnutné pre život. Sú to kyslík, vodík, uhlík, dusík, fosfor, draslík, vápnik, horčík, síra a železo. Ak vo výžive rastlín niektorý z týchto prvkov chýba, nastávajú poruchy v raste a produkcii plodiny.Plodiny  však potrebujú aj veľmi malé množstvá tzv. stopových prvkov – mikroelementov.

Mikroelementy sú prvky, ktorých zastúpenie je síce veľmi nízke, ale sú nesmierne významné pre správny priebeh metabolizmu rastlín. Patria sem kovové prvky zinok, meď, nikel, kobalt, selén, lítium a nekovové, ako kremík, jód, bór, fluór. Nedostatok stopových prvkov v živých organizmoch vyvoláva spomalenie fyziologických procesov a môže spôsobiť aj rozličné ochorenia.  Rastlinné živiny sú výhradne anorganickej povahy.

Základné minerálne prvky majú pre rastliny a poľnohospodárske plodiny rôzny význam:

Kyslík, uhlík a vodík – sú základné stavebné prvky rastlín. Kyslík a uhlík rastliny prijímajú zo vzduchu. Pestovateľ v podstate nemôže ovplyvniť ich prísun, jeho úlohou je len starať sa o neporušený listový aparát. Rastlina získava vodík rozkladom vody pri fotosyntéze.

Dusík – je to jeden z najdôležitejších prvkov vo výžive rastlín. Rastliny ho prijímajú vo forme amoniaku alebo nitrátov. Bôbovité rastliny dokážu využívať dusík v čistej forme z ovzdušia prostredníctvom hrčkotvorných baktérií. Rastliny majú veľkú spotrebu dusíka, preto rastliny treba pravidelne zásobovať dusíkom samozrejme v dávkach úmerným ostatným dodávaným živinám. Nadbytok dusíka sa prejavuje aj v tom, že plody bývajú málo vyfarbené, sú bez vône, obsahujú veľa vody a zle sa uskladňujú. Pri nadbytku dusíka sú ovocné stromy nápadne dlho zelené a zle sa pripravia na zimný odpočinok. Na jeseň sa dusíkaté látky premiestňujú z listov do drevnatých častí, v ktorých sa ukladajú zásoby na jar. Nedostatok dusíka v pôde sa prejavuje zakrpateným vzrastom, svetlozelenou farbou listov a ich predčasným opadávaním. Nadbytok dusíka pri okrasných rastlinách spôsobuje zväčšovanie listovej plochy, pričom kvety bývajú málo vyfarbené. Dusík je v pôdnom profile veľmi pohyblivý a môže sa vyplavovať do podzemných a povrchových vôd. Platí základná zásada že dusíkom vždy hnojíme plodinu a nie pôdu. Musí byť teda zabezpečený jeho okamžitý odber koreňovým systémom hnojených plodín. Navyše celkovú dávku dusíka delíme na niekoľko menších, aby túto živinu mohli plodiny čo najviac využiť.

Fosfor – je dôležitý najmä pre tvorbu plodov, preto ho tiež rastliny najviac potrebujú v období nasadzovania plodov. Fosfor pôsobí opačne ako dusík, lebo skracuje vegetačné obdobie. Množstvo dusíka a fosforu musí byť vyvážené. Nedostatok fosforu sa prejavuje slabším rastom výhonov stromov listy bývajú menšie a majú červenkastú žilnatinu.

Vápnik– na rozdiel od iných živín rastlina ukladá vápnik vo svojom organizme trvalo. Zvlášť náročné na vápnik sú v kôstkoviny, pre ktoré je základným stavebným materiálom pre tvorbu kôstok. Pri nedostatku vápnika korene rastú pomaly, vytvárajú málo bočných korienkov a koreňového vlásia. Nedostatkom vápnika trpia rastliny na kyslých často zamokrených a málo prevzdušnených pôdach. Na vonkajšom vzhľade sa nedostatok aj prebytok vápnika prejavuje  chlorózou – blednutím pletív rastlín.

Horčík – rastliny ho potrebujú najmä na tvorbu chlorofylu, pretože tvorí podstatnú zložku listovej zelene. Pri nedostatku horčíka majú zelené rastliny bledozelenú farbu, alebo dokonca žltnú. Väčšinou im stačí prirodzená zásoba v pôde. Nedostatok horčíka sa zvyčajne prejavuje typickou chlorózou. Horčík má veľký význam pri tvorbe kvetov, plodov, semien. Semená tiež  obsahujú veľa horčíka a fosforu. Zrelé semená obsahujú dokonca trojnásobne viac horčíka ako vápnika.

Síra – rastliny majú rozdielnu spotrebu síry. Ovocné rastliny jej potrebujú nepatrné množstvo. Vysoké nároky majú zeler, cibuľa, cesnak, rajčiak. Z poľných plodín majú vysoké nároky na síru najmä olejniny (repka). Tieto plodiny sú v súčasnosti hnojené hnojivami, ktoré okrem hlavnej živiny obsahuje aj síru.

Železo – je potrebné pri tvorbe chlorofylu a pri ďalších životných pochodoch rastlín. Rastliny ho však potrebujú len veľmi malé množstvo, ktoré však zvyčajne stačí pokryť prirodzená zásoba v pôde. Nedostatok sa prejavuje nedostatkom listovej zelene, takže rastliny blednú.

Zo stopových prvkov (mikroelementov)  má veľký význam najmä bór, predovšetkým pre strukoviny, repu cukrovú a zemiaky, ale aj pre správny vývin ostatných rastlín. Nedostatok bóru sa pri drevinách prejavuje zasychaním vegetačným vrcholov, slabým nasadením kvetov a malý kožovitými, stočenými listami. Nedostatok bóru podporuje aj rozvoj niektorých chorôb napr. chrastavitosť jabĺk. Kremík má význam ako stavebná látka spolu s  vápnikom je dôležitý pri tvorbe kôstiek a drevnatých častí. Hliník  podporuje tvorbu farby kvetov. Meď má význam pri tvorbe listov. Pri nedostatku medi sa na listoch vytvárajú biele škvrny. Rastliny väčšinou potrebujú nepatrné množstvo molybdénu a jeho nedostatok sa takmer neprejavuje. Karfiol pri nedostatku mangánu nevytvára ružice. Rastliny potrebujú tak nepatrné množstvá stopových prvkov, že väčšinou stačí ich prirodzená zásoba v pôde. Pri intenzívnom a opakovanom pestovaní je vhodné dopĺňať niektoré stopové prvky väčšinou v podobe rôznych tekutých hnojív na list počas vegetácie. Odber pôdnych vzoriek a analýzy rastlinných vzoriek plodín na obsah živín pred hnojením, zvyšujú efektívnosť hnojenia.

Neoddeliteľnou súčasťou pôdy je organický podiel, ktorý výrazne ovplyvňuje pôdotvorný proces a formovanie pôdnych vlastností. Organický podiel pôdy je podstatne menší ako minerálny (najčastejší obsah je  2-3%). Organická hmota pôdy sa tvorí vplyvom činnosti rastlín, a pôdnych mikroorganizmov. Čím je úroda plodiny vyššia, tým viac organických látok zostáva v pôde. Do pôdy sa dostávajú rastlinné zvyšky (korene, strnisko, slama). Organická hmota v pôde je dôležitá aj z hľadiska pôdnej fyziky, pretože tvorí s ílovými minerálmi agregáty, ktoré pôsobia stabilizačne proti mechanickému drobeniu a utláčaniu pôdy. Rozkladajúca sa organická hmota významne ovplyvňuje najmä fyzikálne i chemické vlastnosti pôdy a zvyšuje celkovú úrodnosť pôdy. Zlepšuje pórovitosť, štruktúrnosť, obrábateľnosť, záhrevnosť a vodný a vzdušný režim pôd.

Prof. Dr. Ing. Richard Pospišil,

Externý spolupracovník redakcie