Pod alelopatiou je všeobecne označovaný špecifický vplyv (spravidla negatívny) jedného druhu rastlín na klíčenie, rast a vývin iného druhu. Vzájomné ovplyvňovanie dvoch živých organizmov má svoju formu a priebeh. Môže byť nekontaktné alebo kontaktné. Pôsobenie môže byť tiež podporné (synergické), alebo protichodné (antagonistické).  Charakteristickým rysom všetkých vzájomných možných ovplyvňovaní rastlín je účasť enzýmov a špecifických látok. Tieto zlúčeniny nazývame alelopatiká. Fungujú predovšetkým ako nositelia informácií a ako regulujúce mechanizmy vzájomných vzťahov medzi rastlinami. Medzi alelopatické látky zaraďujeme všetky látky sekundárneho metabolizmu, vylučované alebo uvoľňované rastlinou do prostredia alebo do organizmu hostiteľa, napr. ferromóny, fytoncídy a iné.

Ak sa o daný zdroj biogénnych faktorov (svetlo, voda, živiny) v určitom priestore podieľa viac živých organizmov (rastlín, živočíchov, baktérií, húb a pod) vzniká konkurencia.  Obmedzený prísun týchto biogénnych faktorov, sa nazýva deficiencia (nedostatok niečoho). Je to významné narušenie väzby rastlina a jej prostredie. Pri nedostatku jednotlivých životne dôležitých prvkov dochádza k zníženiu intenzity životných procesov zúčastnených rastlín, nastáva rôzny stupeň obmedzenia (až zastavenia) ich rastu, zníženie tvorby biomasy, redukcii rozmnožovania, prípadne k úhynu niektorých jedincov. Trvalé, alebo krátkodobé vzájomné priame, alebo aj nepriame ovplyvnenie rastlín, môže nastávať pri jedincoch, ktoré patria do rovnakého, alebo aj rozdielneho druhu.

Rozhodujúcim a určujúcim faktorom funkcie alelopatík (ako nositeľov informácií a fyziologicky účinných látok) je ovplyvnenie metabolizmu, rastu a vývinu rastliny. Známe je , že niektoré rastliny pomocou alelopatických látok brzdia klíčenie a rast iných rastlín vo svojom bezprostrednom okolí. Napríklad určité druhy burín svojimi koreňovými výlučkami spomaľujú rast klíčencov kultúrnej plodiny, aby už od začiatku mali dosť priestoru pre svoj rast na úkor pestovanej plodiny.

Zaujímavé je ale aj postavenie kultúrnych rastliny ako burín v následnom poraste.  Napríklad pozberové straty slnečnice na jar budúceho roku vyklíčia a prinesú mohutné rastliny. Vyskytujú sa ojedinele, ale významné škodia napríklad v obilnine. Sú vysoké, zatieňujú porast, odoberajú obilnine vodu a živiny. Neskôr robia problémy pri žatve. Ich hrubá stonka môže poškodiť žací mechanizmus kombajnu, nedozreté semená a mokré úbory zalepujú mláťací bubon a sitá. Nezrelé nažky zvyšujú vlhkosť pozberaného obilia. takúto hmotu treba urýchlene čistiť a sušiť. Teda aj kultúrna plodina môže byť významná „burina“.

Vzťahy rôznych druhov kultúrnych rastlín a burín sú veľmi dôležité aj v širokom zmysle slova. Reálne možno predpokladať, že alelopatické pôsobenie burín sa v určitej miere podieľa na  znižovaní úrod kultúrnych plodín. V literatúre sa objavuje celý rad dôkazov, ktoré to potvrdzujú. Boli urobené pokusy s druhom – nevoňavý  parumanček prímorský (Matricaria maritima), ktorý sa vyskytoval v porastoch pšenice ozimnej, raže a ovsa siateho. Bolo zistené, že raž ozimná výraznejšie potlačila výskyt tohto druhu v porovnaní so pšenicou ozimnou, pričom sa prejavila značná konkurencia o dusík. Podobne raž ozimná inhibovala výskyt horčice roľnej (Sinapis arvensis), ale naopak stimulovala mak vlčí (papaver rhoeas). Boli realizované pokusy s kukuricou siatou na zrno, vlčím bôbom, mrlíkom bielym a láskavcom ohnutým. Výsledky dokumentujú vzájomné biochemické ovplyvňovanie týchto druhov a špecifičnosť tohto ovplyvňovania. Rast kukurice siatej na zrno bol napríklad pozitívne ovplyvňovaný láskavcom ohnutým a vlčí bôb mrlíkom bielym. Prejavuje sa tu dosiaľ málo preskúmaný jav, že relatívne malý výskyt konkurenčných rastlín stimuluje porast kultúrnej plodiny „ k vyšším výkonom“. Dá sa to čiastočne vysvetliť tým, že kultúrna plodina sa snaží priniesť „vyprodukovať väčšie potomstvo“ do boja o životný priestor s burinou v nasledujúcom roku.

Vzťahy kultúrnych rastlín pestovaných po sebe (monokultúra) sú tiež rôzne. Niektoré druhy sú citlivejšie (nemožno ich pestovať po sebe), iné menej citlivé (možno ich pestovať po krátkej prestávke znovu po sebe), niektoré tolerujú aj niekoľkonásobné pestovanie po sebe na rovnakom stanovišti. Problémom tu však po určitom čase bude jednostranné odčerpanie živín, prípadne premnoženie určitých druhov burín a škodcov, ktoré „sprevádzajú“ danú plodinu.

Takže znovu sa tu javí potreba realizovať aspoň relatívne vyvážený osevný postup. Vzájomné vzťahy kultúrnych rastlín boli vždy predmetom záujmu výskumu a praxe z rôznych hľadísk vrátane vzťahov medzi nimi navzájom. Týka sa to najmä pestovania rôznych druhov obilnín, obilnín a bôbovitých rastlín, rôznych druhov tráv a bôbovitých v jedno a viacročných miešankách.

Nekontaktné ovplyvňovanie kultúrnych rastlín je potrebné chápať komplexne. Raž ozimná pestovaná spolu so pšenicou ozimnou je stimulovaná v raste a úrode zrna, pšenica naopak je potláčaná. vyplýva to aj z biologických daností raže. Táto plodina má mohutný vzrast, nie je tak náročná na živiny ako pšenica. Navyše korene raže vytvárajú kyslé výlučky potrebné na rozpúšťanie živín viazaných v odolných zlúčeninách ( ktoré nie sú rozpustné vo vode). Koreňové výlučky raže navyše potláčajú týmito výlučkami aj koreňový systém pšenice. Kyslé výlučky raže v pôde však majú aj pozitívny efekt – dezinfikujú pôdu od niektorých patogénov, ktorí neznášajú kyslé prostredie.

Bol sledovaný vzťah medzi kukuricou siatou na zrno, vlčím bôbom, bôbom, sójou a inými rastlinami v poľných podmienkach. Vlčí bôb a bôb mali stimulačný vplyv na kukuricu, jej produkcia stúpla o 20%. Významný vplyv sóje na kukuricu nebol zistený. Kukurica siata naopak znižovala produkciu bôbovitých rastlín.

Na alelopatii sa podieľa celý komplex chemických látok rôzneho zloženia. Tieto látky sú vylučované najčastejšie koreňmi rastlín, alebo sa dostávajú do prostredia ako extrakty (výluhy) z nadzemných častí rastlín. Môžu sa uvoľňovať z pozberových zvyškov rastlín, ktoré podliehajú pozvoľnému rozkladu a to buď z nadzemných orgánov, alebo  koreňového systému. Alelopatia sa prejavuje spomalením až zabrzdením klíčenia semien iných druhov rastlín, alebo spomalením až zastavením rastu a vývoja už vyklíčených rastlín. Pri niektorých druhoch rastlín bol zistený samopotláčací (autoinhibičný) účinok. Prostredníctvom neho dochádza k zabráneniu vyklíčenia vlastných semien toho istého druhu v blízkosti materskej rastliny (ďatelina po ďateline). Cieľom je zabrániť premnoženiu jedného druhu na malom stanovišti. Podporované sú ale spôsoby rozširovania semien od materskej rastliny, vetrom (páperie), vodou (plávajúce semená), hmyzom, vtákmi (chutné osemenia, háčiky). Týmito mechanizmami si určitý druh zabezpečuje miesto pre svoju existenciu aj vo vzdialenejších lokalitách.

V centre pozornosti poľnohospodárov sú však najmä otázky, ktoré súvisia s objasnením vzťahov ako buriny ovplyvňujú kultúrne plodiny. V zmiešaných porastoch kultúrnych plodín a burín pôsobí niekoľko mechanizmov súčasne a je veľmi problematické rozlíšiť do akej miery sa medzi rastlinami uplatňuje (konkurencia) a do akej miery pôsobí alelopatická inhibícia. Alelopatia sa ale výraznou mierou podieľa na znížení druhovej pestrosti burín. Napríklad pri zvýšenom podiele pestovania určitého druhu plodín (napr. obilniny) sa na stanovišti vyselektujú len určité druhy burín, ktorým pestovateľské prostredie obilnín vyhovuje. Často nepomáhajú ani zvýšené dávky herbicídov, jediným riešením je znova radikálna úprava osevného postupu v zmysle vyváženého zaradenia plodín zo všetkých užitkových smerov (okopaniny, krmoviny, strukoviny, obilniny, špeciálne plodiny).

                                                                               Prof. Dr. Ing. Richard Pospišil

                                                                    Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre